Člověk - zbraň, kniha

[Slavian]

Úvod

O čo tu ide? Ponúkam Ti spôsob ako sa staneš nadčlovekom. Ľahké to rozhodne nebude, ale vyplatí sa to. Keď si silný cieľavedomý človek, moje tréningy a knihy ti pomôžu stať sa ešte silnejším, ešte dominantnejším a ešte tvrdším. Keď si degradant a úbožiak, vedz – moje tréningy sú tvoja posledná šanca ako sa stať silným! Ale upozorňujem, ak sa chystáš pokračovať vo svojom úbohom živote, tak radšej choď niekam inam, lebo informácie na týchto stránkach sú smrteľne nebezpečné pre tvoju slabú psychiku. Moje knihy a tréningy sú určené pre silných nespokojných ľudí, ktorí nastúpili na cestu sebazdokonaľovania, ktorých cesta vedie od kusu biologického materiálu k nadčloveku.
Čítajte! Zdokonaľujte sa! Vyhrávajte!
Vychutnávajte svoju silu!


Vadim Schlachter
tréner víťazov


Človek-zbraň. Úvod
Venujem môjmu otcovi, veľkému človeku,
ktorý ma naučil bojovať a myslieť,
a môjmu synovi, ktorý, dúfam, pôjde ďalej ako my dvaja.
Vadim Schlachter, Majster

Namiesto úvodu
V tejto knihe autor chce vyjadriť svoj názor na psychologickú prípravu bojovníka k extrémnym situáciám a chce odovzdať čitateľovi určité znalosti a praktické návyky v tomto obore praktickej psychológie. Autor sa nechystá propagovať vlastné atletické úspechy alebo vymenovávať početné odmeny a vyznamenania v bojových umeniach. A to nie kvôli prehnanej skromnosti. V oblasti, tykajúcej sa profesionálneho psychologického výcviku, on pokladá za oveľa dôležitejší tie skúsenosti, ktoré on, praktický psychológ, nazbieral v reálnych bojových situáciách a boji bez pravidiel a taktiež skúsenosti nadobudnuté v procese prípravy členov špeciálnych jednotiek.
Prečo, načo a pre koho je napísaná táto kniha? Aby ste to pochopili, položíme si otázku: prečo vynikajúce športovci, super-šampióni a taktiež majstri bojových umení, držitelia čiernych pasov, často majú rozbité tvare? Pričom rozbíjajú im ich obyčajní pouliční bitkári. Prečo majstri na ringu často zlyhávajú v bežných konfliktoch?
Typický príklad. Dobre trénovaný zápasník, ktorý tisíckrát na tréningoch odrážal úder cvičebným dreveným nožom, bol napätý, keď sa pred ním blyskla ozajstná čepeľ. V dôsledku bol zranený. Prečo? Odpoveď je jednoduchá: jeho psychická príprava bola nedostatočná.
Autor vypracoval túto knihu v nádeji, že pomôže veľa ľudom – aj tým kto ovláda niektoré bojové umenie, aj tým kto už zabudol, kedy naposledy bol v telocvični – naučiť sa brániť. Samozrejme, nemyslíte si, že keď prečítate túto knihu, budete môcť na ringu či tatami vymlátiť karatista s čiernym pásom. Ale keď stretnete týchto majstrov vo výťahu, na chodbe či na ulici – čiže v reálnom živote – budete mať dobré šance na úspech. Inými slovami, pre veľa takzvaných „obyčajných ľudí“ táto kniha, podľa názoru autora, sa stane nie len zaujímavou a užitočnou, ale životne dôležitou, lebo im môže pomôcť (a dokonca aj zachrániť ich) v reálnych konfliktoch alebo extrémnych situáciách. Čo sa týka profesionálnych bojovníkov, trebárs príslušníkov špeciálnych jednotiek, aj oni môžu nájsť v tomto diele niečo užitočné pre seba – hlavne v tej časti, ktorá je venovaná zostrenej intuícii. Je len jedna kontradikcia pre tých, kto otvára túto knihu. Ľudia ľútostiví, slabí, maloaktívni, ktorý navyše chcú takými zostať, by ju nemali čítať.
Ďalej – pre Váš úžitok, drahí čitatelia – autor sa nezameriava na metodiku, ale na základe životných zážitkov viac rozpráva o tom, ako sa hlavne transformovať psychicky, nepopisuje, ale hovorí živým jazykom, ako je to zvyknutý robiť na svojich seminároch.
Na konci patrí srdečná vďaka MUDr. Igorovi Vaginovi, lekárovi-psychiatrovi, majstrovi bojových umení, za neoceniteľné rady a ostré, ako britva, výsmechy, Andrejovi Belousovi, psychológovi a hypnotizérovi, bez ktorého táto kniha by neuvidela svet, MUDr. Gennadijovi Gorbunovovi, vedeckému vedúcemu autora, Pavlovi Poličenkovi, majstrovi športu ZSSR v streľbe, zaslúžilému trénerovi, ktorý dokázal autorovi, že ten môže strieľať ešte lepšie, Nikolajovi Kudinovovi, majstrovi športu ZSSR, ktorý prvý učil autora ako lámať končatiny seberovným, Márii Semenovej, nielen dobrej spisovateľke, ale aj dobrej poslucháčke, Sergejovi Choľnovovi za priateľskú podporu a spoluprácu.

Úvod

Podmienok úspešného ukončenia násilného konfliktu je veľa. Ale rozhodujúcou je len jedna. Na začiatku cvičenia často kladiem nasledujúcu otázku. Predstavte si, že na súboj vyjdú dvaja súperi. Jeden je silný, obdivujúci vlastné mozole na pästiach. Druhy je dvakrát slabší. Ale tvrdo naladený toho prvého zabiť. Kto predpokladáte vyhrá?
Žiaci sa zamýšľajú, niečo vypočítavajú, ale odpoveď je pritom jednoduchá: skoro vždy vyhráva ten, ktorý je tvrdšie psychologicky naladený.
Spomínam si jeden príklad. Jeden človek bol nútený podstúpiť boj s tromi kriminálnikmi. Ten človek bol sám ostrieľaný chlapík, ktorý tesne pred tým musel stráviť šesť rokov v zaujímavých miestach, odkiaľ ľudia sa snažia držať čo naďalej. Pred nim stali traja pevní vyšportovaní chlapi. Jeden mal v ruke pištoľ, ďalší dvaja dýky. Prišli ho len zastrašiť, povyhrážať sa mu, ale toho človeka život tvrdo naučil, že vždy musí poraziť nepriateľa.
Mlčky urobil krok dopredu, príhodne vzal zo stola fľašu a rozbil ju o lebku prvého, rozbitou "ružičkou" udrel do tváre druhého a zapichol ju do brucha tretieho. A to všetko za 2-3 sekundy. Ako výsledok na podlahe ležali traja bezmocní vážne zranení ľudia, ktorí ešte pred niekoľkými sekundami dozadu sa opájali vlastnou silou a domnelou mocou. Každý z nich bol silnejší, trénovanejší a mladší od svojho víťaza. Ale on mal hlavnú prednosť – tvrdá psychická orientácia na víťazstvo.
Teraz sa trochu porozprávame o začiatkoch bojových umení. Niekedy veľmi dávno do Číny prišiel človek, ktorého v jeho vlasti, v Indii, volali Bodhidharma, alebo „Zákon Rozumu“. Bol to dvadsiaty ôsmy patriarcha historického budhizmu, ktorý sa stal potom prvým patriarchom čínskeho Čan a japonského Zen. V Číne ho pomenovali Ta-Mo, Daruma alebo Bodhidarma. Tento človek vyložil Číňanom budhistickú doktrínu a hlavne naučil ich bojovať holými rukami. Jeden z jeho nasledovníkov povedal:

Povedal múdry učiteľ Daruma:
„Opustím Vás,
ale znalosti prinesené mnou,
zostanú s Vami navždy –
vyššia meditácia Dhyana,
ktorá zocelila Váš duch a telo,
a veľké starobylé umenia
boja holými rukami.
Aby ste neboli bezbranní
pred nepriateľom“.
Tak povedal veliký učiteľ Daruma,
keď opúšťal Šaolin.

„Vyššia meditácia, ktorá zocelila duch a telo“ z môjho hľadiska nie je nič iného ako systém autosugescie, ktorý popisuje techniky psychického naladenia k docielení víťazstva. Prvú by som sformuloval takto: ak nemôžeš vyhrať čestne, predsa vyhraj, vyhraj za hocijakú cenu. Už len naladenie psychiky na bezpodmienečné víťazstvo značne posilňuje možnosti človeka, aj keď táto technika nie je vždy účinná, presnejšie povedané ona nie vždy stačí.
V tejto knihe preskúmame niekoľko základných techník naladení psychiky bojovníka a hlavne naučím Vás ako previesť tieto naladenia z úrovne svedomia do reflexívnej úrovne, čiže úrovne okamžitých reakcii nervovej sústavy.
Do našich čias sa zachovalo ešte jeden výrok Darumy. Toto je on:
„Neučím Vás úderom, -
tak hovoril Bodhidharma.
Učím Vás stavu ducha,
Údery si vymyslíte sami“.

Pozrieme sa pozornejšie na známych 18 polôh rúk, ktoré patriarcha Čan zanechal šaolinským mníchom, a ktoré potom boli transformované v 72 pohybov – základ pre všetky ďalšie bojové umenia a štýly. Podľa môjho názoru, tieto polohy rúk archata sú pozície pre tréningy v autosugescii a pohyby, ktoré ich spájajú sú len realizácia funkcie autosugescie.
Niečo podobné tomu, čo sa snažím popísať v tejto knihe, už vykladal vo svojich knihách jeden z najväčších majstrov bojových umení dvadsiateho storočia Bruce Lee. Ale pri mojej úcte k tomuto bojovníkovi a učiteľovi, musím podotknúť, že predsa nebol psychológom a jeho metódy vyučovania boli založené na tradičných východných základoch, veľmi cudzích pre zapadnú mentalitu.
Komplexná metóda prípravy bojovníka, ktorá sa vykladá v tejto knihe, má niektoré spoločné rysy s Univerzálnym Bojovým Systémom (v skratke Unibos), ktorý vyvinul Andrej Medvedev. Niektoré podobností sú aj v systéme bývalého dôstojníka GRU Tarasa, ktorý sa volá takisto - „Bojový Stroj“. Dosť spoločného má aj „Slovano-gorický zápas“, ktorý zrekonštruoval Alexej Belov. Bezpochyby títo majstri urobili dosť vo formovaní univerzálneho systému bojového umenia, ľahkého v ovládaní, účinného a drsného. Ale predsa, keďže neboli profesionálni psychológovia, zabudli na radu dôležitých, z môjho hľadiska, aspektov.
To, čo ponúkam v tejto knihe ja, zásadne sa líši od všetkých pomenovaných spôsobov prípravy bojovníka. Iné školy, podľa tradície, začínajú výcvik z pohybov a už potom koncentrujú pozornosť na psychike. Ja naopak začínam z psychického naladenia, prekladám ho na úroveň podvedomia, a potom pracujem s pohybovými reflexmi.
Raz jeden mladý karatista vytiahol na súťaži los a musel sa stretnúť na tatami so súperom, ktorý značne ho predbiehal v kvalifikácii, sile a skúsenosti. Využil som príležitosť a urobil jeden malý psychologický pokus. Záhadne som povedal mladému mužovi, že mám špeciálny prostriedok, ktorý zdesaťnásobí silu, a ktorý neodchytí žiadna dopingová kontrola. Tento prostriedok, mi akože vraj odovzdal jeden Láma z Tašilun-Po. Pred zápasom som mu presne odmeral 5 kvapiek obyčajného čaju zo špeciálne vybranej fľaši zložitej formy. Mladý muž to vypil a povedal:
- Ja nič necítim.
- Počkaj, - povedal som. – Sadni si, zatvor si oči a počkaj pár minút.
Poslúchol ma a už o minútu som si všimol nejaké zmeny v jeho zovňajšku. Trochu sa mu zdvihli lícne kosti, tvar nadobudla tvrdé rysy. Ešte o minútu on otvoril oči, postavil sa a kľudným hlasom, ktorý sa vôbec nepodobal na hlas, ktorým hovoril predtým, povedal:
- Hotovo. Som pripravený.
O chvíľu oznámili jeho východ na tatami a stal sa ozajstný zázrak. Jeho skúsený súper lietal po tatami ako loptička a mladý karatista vyhral s obrovskou prevahou. Po zápase prišiel ku mne a povedal:
- To je vec! To je sila! Máš ešte?
Tu som spravil chybu, neospravedlniteľnú pre psychológa. Namiesto toho, aby som mu dával „záhadný elixír“ pred každým zápasom, som sa zasmial a povedal:
- Všetko, čo si vypil, bol len obyčajný čaj. Proste si uveril vo vlastnú silu.
Bohužiaľ týmto som priviedol navnivoč sugestívny efekt. V ďalších zápasoch tento karatista ani raz nedosiahol nijakých výsledkov.
Keď človek uverí v svoje možnosti, v svoju silu, alebo ako v tomto príklade niekto ho donúti tomu uveriť, možnosti tohto človeka sa stanú neobmedzené, presnejšie povedané budú obmedzené len jeho vierou. Toto je nezvratná pravda.
Pri príprave k extrémnym situáciám, učil som svojich žiakov technike chodenia po rozžeravených uhlíkoch. Raz na cvičeniach dvadsať ľudí jeden po druhom išli bosí po desaťmetrovej cestičke z uhlia. Išli s „prázdnou“ tvárou, každý s vnútorným presvedčením, že on je nadčlovek, začarovaný, ktorý sa ničoho nebojí. Devätnásti prešli túto cestu bez váhania. Ale dvadsiaty niekde uprostred náhodou sklopil oči a uvidel rozžeravené uhlie. V tento okamžik sa na jeho tvári objavil strach; s krikom spadol na bok, preč od ohňa. Strach, len strach a pochybnosti o sebe priviedli tohto človeka k úrazu. Spomenul som si slová z Biblie, prišiel za ním a povedal: „Prečo si pochyboval?“
Takže, základom všetkého je viera. Zapamätajte si jeden z najdôležitejších základov samokódovania. Aby to fungovalo, musíte veriť. Našiel som tieto slová v jednom z hororových filmov. Človek vidí pred sebou vampíra a spomína tento okamžik, že sa háveď bojí kríža. Ukazuje upírovi kríž, ale upír mu ho kľudne berie z rúk so slovami: „Aby to fungovalo, musíš veriť!“. Čo sa dá robiť! Tieto slová, hoci povedané upírom, sú spravodlivé, spravodlivé vždy, všade a vo všetkom.
My sme to, čo o sebe myslíme. Keď v hĺbke duše sa cítite ako slabá, bezmocná, úbohá bytosť, čo aké by boli silné vaše svaly, v boji ste – nula. Ale keď sa naučíte veriť tomu, že ste – ozajstný hrdina, ktorý prekoná všetko, toto presvedčenie sa stane realitou – aj pre Vás, aj pre celý svet.

Takže, hlavná je vnútorná viera. Ale aj ju môžeme traktovať všelijako. Jeden zábavný príklad. Nad dverami laboratória veľkého Nilsa Bohra visela podkova. Niekto z novinárov sa spýtal:
- Ako to môže byť? Vy ste fyzik, vzdelaný človek... Naozaj veríte, že podkova prináša šťastie?
- Nie, - zamával hlavou Bohr, isteže neverím. Ale podkova prináša šťastie nezávisle na tom či tomu verím alebo nie...
Takisto je aj s technikami, ktoré Vám ponúkam. Oni fungujú úplne nezávisle na tom, či tomu veríte alebo nie. Musíte veriť len vlastnej sile.
Každý človek (ako aj každý živočích) má pud sebazáchovy. Len u človeka okrem tohto požehnaného daru existuje niečo čo sa snaží dabovať jeho funkcie. To je strach. Netreba pliesť strach s pudom sebazáchovy. V podstate tieto psychologické funkcie sú opačné, hoci majú niektorú vonkajšiu podobizeň.
Napríklad, ocitli ste sa v extrémnej situácii. Čo Vám káže pud sebazáchovy? Hrnúť sa dopredu a bojovať. A čo diktuje Vám strach? Schúliť sa do klbka, zatvoriť oči, zostať na jednom mieste – čiže podrobiť sa.
Človek rozvinul intelekt, rozum, ktorý preňho sa stál zároveň aj požehnaním, aj prekliatím. Očividne, rozum dáva človeku silu, ale zároveň aj oslabuje ho. Schopnosť efektívne diať v boji vždy závisí od schopnosti „vypnúť“ rozum. Opakujem, rozum je zároveň aj motor, aj brzda vo vývine človeka. Pričom často viac brzda, ako motor. Ide o to, že strach je produkt rozumu. Pud sebazáchovy je produktom tela.
V iracionálnej psychológii je taký pojem „myslenie telom“, alebo myslenie na úrovni reflexov, ktoré predpokladá „vypnutie“ rozumu a ako výsledok úplnú absenciu strachu. O tom sa podrobnejšie porozprávame v kapitole „Trénujeme bojové reflexy tela“.
Zapamätajte: nikdy a nikoho strach neurobil silnejším – on len oslabuje človeka.
Existuje veľa špeciálnych foriem tréningu pre to, aby človek potlačil v sebe strach. Niektoré z takých formúl autosugescie budú uvedené v tejto knihe.
Drahí čitatelia, schopnosť zvíťaziť nad strachom je jedna z najdôležitejších. Je nepochopiteľné, akým spôsobom ľudský rozum totálne prevládol nad naozaj „múdrym“ telom.
Ako príklad rozoberieme: prečo sa ľudia topia? Lebo sa boja utopiť a tento strach ich núti čo najvyššie vystrkávať hlavu z vody. Potom človek stráca na to veľa síl a energie, slabne a už nemôže odolávať vode. Myslím, že profesionálni záchranári sa zhodnú so mnou.
Prečo chodci hynú na cestách? Často by človek stihol odskočiť od auta, keby ho neparalyzoval strach. Práve strach donútil chudáka zostať na mieste alebo nerozumne skákať dopredu - dozadu. Koniec koncov chudák zahynul.

Prečo v uvedenom príklade vynikajúco vycvičený zápasník sa nemohol ubrániť proti nožu v skutočnom boji so súperom, ktorý nebol tak dokonale vycvičený? Veď tento zápasník vždy konal s takou istotou na tréningoch proti profesionálom... Mladého muža podviedol strach, ktorý zoslabil jeho telo.
Pud sebazáchovy je niečo iného ako strach. Vás čaká seriózna úloha – prebudiť v sebe tento pud a kultivovať ho. To je najdôležitejšia schopnosť bojovníka. Aby ste ho nadobudli, musíte sa prebiť cez hmlu myšlienkových nánosov k svojmu pôvodnému zvieraciemu svedomiu, ktoré zároveň je nadľudským, nadprirodzeným.
Teraz krátko vysvetlím jednu jednoduchú sociálnu schému, presnejšie povedané schému sociálnej psychológie, ako ju chápem. Ľubovoľnú spoločnosť – otrokársku, demokratickú či totalitnú – si môžeme predstaviť ako stádo oviec. V stáde sú štyri hlavné kategórie bytostí. Prvé sú ovce. Ich strihajú, pasú, režú, honia z jednej lúky na druhú. Druhí sú pastieri, ktorí rozhodujú kam viesť ovce – do hôr, na lúku pri potoku, alebo – k demokracii, komunizmu... Tretí sú strážne psy, ktoré podľa rozkazov pastierov honia ovečky a chránia ich. Proti komu? Proti štvrtej kategórii – vlkom. S poslednými sa strážne psy často bijú, ale ešte častejšie jednoducho koexistujú. Taká je všeobecná schéma hocijakej spoločnosti.
Porozmýšľajte: ku ktorej kategórie patríte Vy? K ovciam? Zatvorte túto knihu a schovajte čo naďalej. K pastierom? Ak je to tak, mali by ste ju prečítať, aspoň preto, aby ste si uvedomili aké schopnosti bude mať ten, kto sa rozhodne nebyť ovcou. K strážnym psom? Určite Vás zaujme táto kniha.
Keďže patríte k poslednej kategórii, vedzte, Vlci – táto kniha je pre Vás a pre tých, kto nechce zostať v stáde a snaží sa k Vám pripojiť.
K vykonaniu hocijakého neordinárneho činu musí človek prekonať množstvo prekážok. Prvá je prekážka strachu. O strachu už sme sa rozprávali na začiatku knihy. Mimochodom, prekonať strach je to najľahšie. Druhá prekážka – dogmy a komplexy.
Každý človek od začiatku je zámerne “zakomplexovaný“; on vždy buduje pred sebou všelijaké prekážky – psychologické, fyzické, emocionálne, psychoemocionálne. Schopnosť ich prekonávať je najdôležitejšia, lebo len tak sa prebúdzajú vnútorné sily človeka. Tieto sily sú v každom z nás a sem-tam sa prejavujú v extrémnych situáciách, ale človek nemôže uvolniť tieto sily pokiaľ je obťažený prikázaniami, zákonmi, normami. Keď budete môcť ich zavrhnúť, okamžite pocítite slobodu. Neexistujú správne etické zásady len “dobre - zle“. Aby ste ovládli systém “Bojový Stroj“, musíte pochopiť, že všetky zásady, ktoré nám boli infikované nemajú pre vás žiadny zmysel. Hocijaký súhrn zákonov – od trestného kódexu do noriem chovania na verejnosti – je založený na prvotných prikázaniach. Najdôležitejšia je “Nezabi“. Dobré prikázanie? Súhlasím, dobré. Kto ho vymyslel a k čomu? Logicky je predpokladať, že tak stanovili pastieri pre ovce, aby neklesal stav stáda.
Tisícročia u rôznych kmeňov a národov existoval zvyk krvnej pomsty, koniec koncov jeho pozostatky existujú aj v našom živote. Napríklad, pán A zabíja pána B. A ten má brata a švagra, a švagor ma syna a tak ďalej. Pán A má tiež dosť príbuzných. Krátko povedané, začne sa masaker, prechodiaci od otcov k deťom a tak ďalej. Potrebujú toto pastieri? V žiadnom prípade. Práve preto hovoria ovciam: “Nezabi“!

Alebo ešte jedno prikázanie „Nekradni“. Je dobré? Úplne. Za starých dobrých čias bezpečnostné zložky svoju robotu chronicky zanedbávali, ale existoval zvyk podľa ktorého človek, ktorý chytil zlodeja mal právo odseknúť mu ruku, alebo hlavu alebo nejakým spôsobom mu urobiť škodu. Ale zlodej nebýval tiež v púšti – mal známych a príbuzných. A tak zem viditeľné pustla. Práve preto, aby nevznikali podobné kolízie, pastieri povedali: „Nekradni!“
Ešte je prikázanie „Nebuď neverný“. Samozrejme, nie každému sa to páči, ale niekto to považuje za spravodlivé. Pretože majetok od otcov prechádza k deťom – to je zvyk všetkých národov a čias – otec si musí byť istý, že dedič bol počatý práve ním. A preto sa cudzoložstvo vždy trestalo veľmi drsne. Vo veľa zemiach, napríklad, keď manžel pristihol manželku s milencom, mal právo zabiť obidvoch. Pre stav stáda to neznamenalo nič dobrého a tak pastieri prehlásili: „Nebuď neverný!“
Nakoniec aby sa riadenie oviec stalo čo najjednoduchšie, vyskúšali na stáde nový príkaz: „Milujte sa navzájom...“. Takže „miluj svojho blížneho“. Buď k nemu zdvorilý, uč sa ho chápať, pomáhaj mu, nepleť sa mu pod nohy. Osvojte si to čo najrýchlejšie a pre nás bude jednoduchšie hnať vás z lúky na lúku...
Zhodnoťme si – sú takéto prikázania absolútne? „Nezabi!“ Predstavte si mierumilovného dobrého človeka, ktorému zabili celú rodinu a on vzal zbraň do rúk, aby sa pomstil. Dokážete mu povedať: „Nezabi“? Myslím si, že nie.
„Nekradni“ – dobré prikázanie. Môžete to zopakovať vyhladnutému dieťaťu, ktoré berie kus chleba? Môžem uviesť kopu situácií, v ktorých účelnejšie (už nehovorím o tom, že príjemnejšie) zhrešiť, ako dodržiavať siedme prikázanie.
Nakoniec, čo poviete o človeku, ktorý „miluje svojho blížneho“, a nechá sa nejakému zlodejovi zabiť nožom?
Zapamätajte si: v tomto svete neexistuje ani dobro, ani zlo. Všetky prikázania boli vymyslené pastiermi, aby im zjednodušili riadenie stáda. Keďže chcete zostať vzornou ovcou, je vám k ničomu čítať túto knihu. Keďže ste sa rozhodli v sebe prebudiť iné schopnosti, buďte pozorní, pociťujte každé moje slovo tak, ako by znelo vnútri vás, predstavte si hlas, ktorý tieto slová vyslovuje a vtedy pochopíte všetko o čom hovorím.
Od počiatku v tomto svete nie je ani dobro, ani zlo. Predstavte si, namierili ste samopal na hlavu človeka a stlačili spúšť. Čo ste spravili: dobro alebo zlo? Na jednej strane je to zlo – veď ste zabili človeka. Na druhej strane, možno sa tento človek chystal napáchať toľko zla, že vaše konanie ľudstvo môže brať ako ušľachtilý hrdinský čin.
Alebo uvedieme ďalší príklad. Napríklad ste riskovali a zachránili človeka. Spravili ste dobro? Môže byť. A možno sa ešte svet otrasie od strašných činov toho, komu bolo súdené zahynúť, keby ste ho neboli zachránili.
Nie je ani dobro, ani zlo. Zoberieme napríklad dvoch ostreľovačov na vojne. Obidvaja každý deň stláčajú spúšť, zabíjajú ľudí s trochu odlišnou farbou kože, formou nosa a tvarom očí. Prvý to prežíva, trpí, trápi sa. Uvedomuje si, že zabíja ľudí.

A práve preto je mu zle, neskutočne ťažko. Zlyhávajú mu nervy, nemôže normálne jesť a spať. A nakoniec spraví nejakú chybu. A preňho, ostreľovača, prvá chyba bude aj posledná. Inakšími slovami príde odplata. „Taká je jeho karma“, povedali by o ňom stúpenci východnej filozofie.
Druhý ostreľovač každý deň robí to isté. Pritom nefilozofuje dvakrát o tom, čo robí. Tento ostreľovač len robí svoju prácu, ak je žoldnier, alebo spláca dlh voči štátu, ak je to dôstojník. S chuťou je, normálne spí – krátko povedané necíti žiadne nepohodlie. Príde v jeho prípade odplata alebo nie? Asi nie. Spomeňte si „Bhagavadgítu“ (len nie v šialenom preklade stúpencov hnutia Haré Krišna, ale v preklade Profesora Semencova). Je tam jedno miesto, kde Krišna pripravuje Ardžunu na boj a hovorí mu: „Nehľaď na porážku alebo víťazstvo a bojuj, Bharata“. „Nehľaď na porážku alebo víťazstvo“ – čo to znamená?
V určitý okamžik vás musí ovládnuť úplná indiferencia, indiferencia k výsledku. Len vtedy všetky vaše činy budú naozaj efektívne – totálne efektívne, absolútne, na sto percent.
Ten, kto vystupoval aspoň ráz na tatami alebo ringu, pravdepodobne bude súhlasiť so mnou – najlepšie výsledky sa dosahujú nie vtedy, keď dopredu hodnotíte šance, vaše a súpera a chcete veľmi vyhrať. Stáva sa, že víťazstvo sa zdá nemožné. Už ste mávli rukou a rozhodli ste sa: „Nech bude čokoľvek, idem bojovať...“. A potom sám neočakávane vyhrávate súboj. V ten okamžik, keď vás napĺňa vnútorná indiferencia, keď vyhadzujete z hlavy všetky podnety, súvislosti, korelácie, všetky formy myslenia, zmocní sa vás len jeden pojem – boj.
Raz ku mne prišiel jeden človek s prosbou pripraviť jeho mužov k úspešnému riešeniu konfliktu so znepriatelenou stranou. Pričom sila oponenta bola o toľko väčšia, že víťazstvo môjho klienta sa zdalo nepravdepodobné. Najskôr som dal jeho ľuďom vypočuť jednu pieseň. Počúvali ju niekoľko hodín a ja, na prahu počuteľnosti, som robil mäkkú sugesciu.
Hlas spieval:
Všetko je nestále v tomto búrlivom svete.
Je len jeden okamžik – drž sa jeho.
Je len jeden okamžik medzi minulosťou a súčasnosťou.
Práve on sa volá „život“...

Znela pieseň, a ja som vsugeroval ľudom: „Život je len okamžik. Ak budete musieť teraz zomrieť, celý život sa vám premietne za pár sekúnd. To znamená, že ste nežili v tomto svete. Pred okamžikom ste sa narodili a ešte o okamžik zomriete. A nie je dôležité, či posuniete tento okamžik o pár sekúnd alebo o pár rokov. Život je len malý okamžik“. Ku koncu seansy ľudia spievali:
Čo si vážim na tomto svete, čo riskujem na tomto svete?
Len jeden okamžik, len jeden okamžik.
To všetko im pomohlo uveriť – nič neriskujú v tomto živote, alebo dokonca, keď ho stratia, nestrácajú nič. Keď po niekoľkohodinovej seansy a krátkom spánku bez snov šli na riskantné stretnutie, ich súperi pocítili hrôzu. Prázdne oči, kľudné svaly, ľahostajné tváre, ktoré vyjadrovali len pripravenosť zomrieť priamo tu a teraz...

A zvyčajne mimoriadne tvrdí členovia druhej strany teraz ustúpili, vzdali sa svojich nárokov.
Ako som to spravil? Správne som zvolil formu tréningu a správne som ho viedol. Opakujem – pri zvukoch špeciálne zvolenej piesne som vykonal mäkkú sugesciu o dočasnosti tohto života, o tom, že každý okamžik sa môže stáť posledným. Práve preto netreba tak dramatizovať svoj odchod z nášho sveta. Moji zverenci tomu uverili. A keď uverili, nadobudli vnútorný pokoj, relaxáciu a zároveň dynamiku, pripravenosť k okamžitým adekvátnym činom.
Existuje staré podobenstvo o troch veľkých bojovníkoch. Kedysi dávno sa v Čine zišli na turnaj najlepší, najsilnejší bojovníci. Turnaj rozhodoval veľký čínsky mudrc. Nakoniec po niekoľkých tisíckach bojov zvolil troch najlepších a poprosil ich porozprávať, ako cvičia. Prvý sa postavil obrovský, strašný bojovník a povedal:
- Každé ráno, keď vychádza slnko, ničím a lámem stromy, kamene, dosky – všetko, čo stretnem na svojej ceste. Vedľa môjho domu sa všetko premenilo na púšť.
- Vynikajúco! - povedal mudrc. A ako cvičíš ty? - spýtal sa druhého bojovníka.
Postavil sa vysoký chudý človek, skôr podobný na mnícha alebo askéta.
- Každé ráno, po východe slnka, sa venujem meditácii. Beriem svoje telo pod kontrolu rozumu a vôle a nútim ho byť ľahkým a rýchlym ako myšlienka.
- Vynikajúco! - povedal mudrc. A ako cvičíš ty? - spýtal sa tretieho bojovníka.
- Ja vôbec necvičím, - povedal tretí. Len sa snažím byť prítomný vo všetkom čo robím.
Takže, efekt prítomnosti, efekt prítomnosti človeka v tom, čo robí – je jedným z dôležitých komponentov ktoréhokoľvek psychického tréningu. Keď sa u človeka objaví strach, a to sa zákonite stáva, keď rozum ovládne človeka, prestáva byť prítomný pri tom, čo robí. Jeho vedomie sa akoby rozdvojilo. Práve s tým rozdvojením svedomia treba zápasiť.
Keď som rozpovedal tento príbeh na jednom z vyučovacích seminárov „Bojový stroj“, jeden z mojich poslucháčov sa postavil, poklonil a vyšiel zo sály. Už som ho viac na seminároch nevidel. Po nejakej dobe som ho náhodne stretol na ulici a tak som sa opýtal, prečo sa tak zachoval. Odpovedal mi:
- Majster, v ten okamžik som pochopil všetko, pochopil, čo mi chýbalo k tomu, aby som sa stal veľkým bojovníkom.
- A teraz si sa im stal?

Môj bývalý žiak sa usmial, urobil krok ku kiosku so zeleninou, vedľa ktorého sme sa zastavili, vzal surový zemiak a stlačil ho v pästi. Špinavá šťava zakvapkala medzi jeho prstami a stiekla mu po ruke.
Tento mladík si uvedomil mechanizmus prítomnosti a naučil sa ho používať. Už viac nepotrebuje od niekoho niečomu sa učiť.
Dokončiť tento úvod sa mi chce starobylou hymnou, ktorú podľa povesti zložil Bodhidharma šaolinským mníchom.

Nemám vlasť
Zem a nebo sa stali mojou vlasťou.
Nemám pevnosť
Pevný duch je moja pevnosť.
Nemám zbrane
Nasmerovaná vôľa je moja zbraň.
Nemám učenie
Pravdivá cesta je moje učenie.
Nemám zákon
Spravodlivosť sa stalo mojim zákonom.
Nemám učiteľa
Život je môj učiteľ.
Nemám pána
Cesta je môj pán.
Nemám mágiu
Vnútorná sila je moja mágia.
Získavam seba, keď seba stratím.
Zomrel som, aby som sa narodil znovu,
Znovu sa narodiť iným –
Takým akým chcem seba vidieť.

Odporúčam Vám zapamätať si tieto verše a opakovať ich stále pred spánkom. Ale predovšetkým urobíme ich krátku analýzu.
O čom hovorí odmietnutie učiteľa, pána, oddanosti všetkému v tomto svete? Predovšetkým o tom, že vás nesmie ovládnuť žiadna autorita, žiadna vláda, žiadny vplyv. Pozrite sa na hocijakého človeka, ktorého stretnete vo svojom živote. Akým mocným by nebol jeho intelekt, akú obrovskú silu a obratnosť nemal, akékoľvek spoločenské postavenie by nemal, musíte si pamätať, pre Vás on je nikto a nič. Žiadna autorita nesmie byť pre vás autoritou: ste voľní diať a myslieť ako chcete.
Tak sa stalo, že bojové umenia v priebehu storočí a tisícročí sa rozvíjali hlavne na Východe. Zdá sa, že je logické predpokladať, že práve tam sa musia objavovať najmocnejší bojovníci. No tak tomu nie je! Z nepoznaných dôvodov na medzinárodných súťažiach v džude, kárate, zápasoch bez pravidiel vyhrávajú Američania, Nemci a naši krajania.
Kdeže sú oni – velikí východní majstri bojových umení, ktorí vraj vedia robiť zázraky?
Existuje legenda, vraj sa títo koryfejovia vyhýbajú verejným vystúpeniam, pretože považujú pod úroveň súťažiť s európskymi nedoukmi. A správne robia. Lebo európski nedoukovia okamžite tak nabijú majstrov z Východu, že ich už nikto nebude považovať za nepremožiteľných.

V čom je vada východných škôl bojových umení? V tom, že sú nasiaknuté duchom autority. Koho sa dá vychovať nekonečnými poklonami senseiovi, sempaiovi, manželke a bratovi prvého a druhého, a zároveň obrazu učiteľa a obrazu učiteľovho učiteľa? Dá sa tak vychovať neporaziteľný bojovník, pre ktorého neexistuje ani možnosť porážky, dokonca ani od najvýznamnejšieho bojovníka? V žiadnom prípade.
Porovnajte západný kult sily v strede ktorého je vždy hrdina - samotár. Kedysi dávno sa volal Sir Lancelot alebo Roland, dnes sa volá Rembo či Bond. Ale povaha tohto odvážneho chlapíka sa nezmenila. Prišiel, vlámal sa, odsekol hlavy všetkým drakom alebo postrieľal celú bandu, krátko povedané pokarhal všetkých zlodejov. Vždy sám, bez pomoci, bez rád autorít... Maximálne sem-tam zhovievavo vypočul kamaráta - čudáka alebo starého mudrca. Taká je koncepcia vojny na Západe.
Čo si myslíte, v čom je príčina tak neúspešných operácií Ruska v Čečenskej vojne? Samozrejme, môžeme toho veľa pomenovať – politické, ekonomické, sociálne a iné príčiny. Ale poviem len jednu príčinu a to stačí. V Rusku odmalička človeku začínajú vštepovať: ty si nikto, ty si nič, pri najlepšom si len malá súčiastka v mechanizme, pri najhoršom si prázdne miesto. A čo naše príslovia „Každý poznaj svoje miesto“ atd.! Som si istý, u Čečencov podobné príslovia proste neexistujú.
Na Kaukaze odmalička chlapcovi vštepujú: si muž, si bojovník, nesmieš plakať, nech plačú dievčatká, si odvážny, si neporaziteľný... Od dvoch - troch rokov chlapcovi to stále sugerujú. A práve preto zvíťaziť nad takým národom je prakticky nemožné. Je možné len zničiť ich do posledného bojovníka. Ale pokiaľ ten bojovník bude živý, bude bojovať.
Takže, vo svojom systéme prípravy bojovníka sa predovšetkým venujem psychologickým aspektom. Porozmýšľajte nad úvodom pred tým, ako začnete čítať prvú kapitolu. Dúfam, že budete súhlasiť so mnou, že úspech čohokoľvek v tomto živote záleží predovšetkým na vašej psychologickej pripravenosti.

[Slavian]

KAPITOLA 1. Autosugescia.


Autosugescii je venované dosť kníh – vedeckých prác a populárnych brožúr. O nej stále rozprávajú poloprofesionálni mágovia- jogíni, ktorých je v poslednej dobe obrovský počet. Zvyčajne títo „autosugestori“ hlásajú nejaké zložité princípy a techniky. Myslím, že to robia preto, aby nikto nič nepochopil alebo kvôli tomu, že sami nič nechápu. Ja si osobne myslím to druhé. Všeobecne si myslím, že človek naozaj niečo vie, keď to môže vysvetliť päťročnému dieťaťu tak, aby ten to pochopil.
Keďže k tomu, aby sa človek niečomu sa naučil, potrebuje dvadsať rokov sedieť v polohe lotosa, jesť denne len hŕstku ryže, nepozerať so záujmom na osoby opačného pohlavia a vôbec sa všetkého vzdať, a len v tom prípade niečomu sa naučiť, to „niečo“ už nepotrebuje nikto, predovšetkým ten hľadač. Ibaže ho baví proces hľadania...
Princípy a techniky autosugescie sú veľmi jednoduché. Aby sa ich človek naučil, musí vystihnúť a pocítiť jeden veľmi jednoduchý stav svedomia. Má veľa názvov. Adepti zen pomenovali ho „stavom prázdnoty“,

šamani „stavom zmeneného vedomia“, stúpenci východných bojových umení „rozptýlenou pozornosťou“. Z môjho hľadiska najlepšie podstatu tohto stavu definoval Carlos Castaneda, ktorý pomenoval ho „zastavením vnútorného dialógu“.
Vnútorný dialóg je besedou ktorú stále vedieme sami zo sebou. Celú dobu diskutujeme sami zo sebou, niečo premýšľame, ospravedlňujeme sa, brbleme úryvky nejakých viet, spievame nejaké melódie, inakšími slovami v každom z nás stále pulzuje myšlienková aktivita. Chceme to, alebo nie, stále niečo máme na ume alebo podľa Castanedy vedieme vnútorný dialóg.
Zastaviť ho nie je vôbec ťažké. Len musíme sústrediť pozornosť na niečo v sebe. Napríklad, na vlastné ruky – na obidve.
Takže, zdvihnete pred seba ruky tak, aby zápästia boli maximálne uvoľnené. Nasmerujte rozptýlený pohľad medzi ne. Môžete trochu hýbať rukami dole-hore. Pravá ide hore, ľavá dole a naopak.
Sústreďte sa na pocity v obidvoch rukách naraz. Zvyčajne človek je schopný sústrediť pozornosť len na dva objekty. Ak ste zvyknutí jesť pred televízorom, ľahko to pochopíte: koncentrujete sa na obraz, koncentrujete sa na zvuk a chuť potravín už často nevnímate. Môžete počúvať hudbu a zároveň niečo robiť rukami, môžete čítať knihu a počúvať hudbu, môžete pozerať do knihy a robiť nejakú prácu.
Ale robiť tieto tri veci zároveň nemôžete. A práve preto, keď sa sústredíte na obidve ruky a budete to zreteľne cítiť, pocítite ten nový stav vedomia, keď vo vašej hlave nebudú žiadne myšlienky. To je práve ten stav prázdnoty alebo zastavenie vnútorného dialógu. Nemusíte ho nejako špeciálne hľadať – ten stav je vám známy. Naisto sa vám stalo, že akoby ste na niečo mysleli, niekto sa vás spýtal: „Na čo myslíš?“, snažíte sa pochopiť na čo ste vlastne mysleli, krčíte ramenami: „Na čo? Ani neviem...“. Boli ste v nejakej strnulosti. Tak to práve bol ten stav prázdnoty, stav bezmyšlienkovitosti.
Práve ten stav je nutnou časťou samokódovania. V tomto stave ste schopní vykonávať obyčajné činy – môžete sa hýbať, hovoriť, riadiť auto. Bez zamyslenia sa nad slovami, poviete práve tie slová, ktoré budú najvhodnejšie v tento okamžik. Nebudete vypočítavať svoje činy, ale budú absolútne adekvátne. V stavu prázdnoty urobíte to, čo v „Bhagavadgíte“ sa volá „činnosť v nečinnosti“. Práve to je to znamenité satori, ktoré zbožňujú stúpenci Zen. Ono je typické pre človeka a moja úloha je naučiť vás prebúdzať ho v sebe, pomôcť pochopiť jeho mechanizmus. Lebo v tomto stave človek je schopný diať úplne prirodzene.
Takže stav prázdnoty, stav bezmyšlienkovitosti je prirodzený tvorivý stav človeka.
Existuje jedno veľmi staré podobenstvo. Niekedy dávno k majstrovi šermovania prišiel mladík a poprosil ho, aby ho naučil bojovať s mečom. Majster súhlasil, bielou farbou namaľoval na dvore veľký štvorec a povedal:
- Choď pozdĺž toho štvorca.

Žiak začal tvrdo s ázijskou trpezlivosťou cvičiť a každý deň osem hodín chodil pozdĺž štvorca. Ale po polroku jeho trpezlivosť začala miznúť. On znovu prišiel za mentorom a povedal:
- Majster, prišiel som sa naučiť šermovať, ale stále nezmyselne chodím pozdĺž štvorca...
- Tak si ešte nepochopil ako treba šermovať? – vykríkol učiteľ. Tak pokračuj ďalej v tom chodení.
A znovu mladík polroka chodil po dvore, pokiaľ sa jeho trpezlivosť úplne nestratila.
- To je koniec, majster. Odchádzam. – povedal on.
- Prečo? – prekvapil sa učiteľ. Robíš pokroky.
- Prišiel som šermovať, nechodiť po dvore.
- Ešte si nepochopil ako treba šermovať? - spýtal sa učiteľ.
- Nie, - odpovedal žiak.
- Dobre, teraz sa pozrieme, - povedal učiteľ.
Zvesil zo steny dva meče, nie cvičebné drevené, ale dva meče oceľové a ostré ako britva. Jeden dal žiakovi, druhý vzal sám. Žiak neobratne chytil meč.
- A teraz, - povedal majster, - si spomeň na svoj vnútorný stav, ktorý si mal, keď si chodil pozdĺž štvorca.
V tento okamih pohľad žiaka sa zastavil a jeho postoj vyjadroval prázdnotu.
Učiteľ zdvihol meč a zahnal sa na žiaka, ale ten okamžite reagoval a odrazil úder. Znovu a znovu blýskal meč učiteľa vo vzduchu a znovu a znovu žiak odrážal údery:
- Teraz si pochopil, ako treba šermovať?
Vy, drahí čitatelia, pochopili ste, ako sa dostávať do tohto produktívneho stavu – stavu prázdnoty?
K čomu všetci „meditujúci“ čítajú mantry, sústreďujú sa na nich, zhasíňajú pohľadom oheň sviečky, v kŕči zadržiavajú dych a vykonávajú ďalšie podobné veci? Len kvôli vlastným obmedzeným schopnostiam sa snažia urobiť to, čo každý z nás, normálnych ľudí, dokáže vykonať ľahko a bez námahy – zastaviť vnútorný dialóg, realizovať stav prázdnoty. Keďže to zvládnete, môžete odvážne pokračovať ďalej.
Metodika autosugescie, ktorá umožňuje niekoľkonásobne zvýšiť svoje fyzické, intelektuálne a psychické schopnosti, je v podstate veľmi jednoduchá. Môžeme ju rozdeliť na štyri časti, štyri zložky:
- definícia psychického programu, cieľa, na ktorý sa chceme zamerať;

- vchod do stavu prázdnoty a psychické naladenie na cieľ;
- východ zo stavu prázdnoty do obyčajného stavu vedomia, psychický program zostáva v podvedomí;
- v prípade potreby vykonania psychického programu, spontánny vchod do stavu prázdnoty a jeho realizácia.
Možno niekomu sa to zdá príliš dlhé a zložité, tak vyskúšajte to pochopiť inak, jednoduchšie. Samokódovanie sa vykonáva v dvoch krokoch. Krok prvý – povedal. Krok druhý, vošiel do stavu prázdnoty a uveril. Uveril v to, že povedané sa stalo pravdou.
Programy musia byť maximálne lakonické, zjavné a ostré. Jednoduchý program som už veľakrát demonštroval na mojich seminároch. Človek formuluje pre seba nasledujúce: „Moja pravá ruka je oveľa silnejšia, ako bola pred tým. Cítim ako moja ruka naplňuje sa ťažkou mocnou silou.“ Potom sa vchádza do stavu prázdnoty a reálne cítiť, že ruka sa stala mocnou, naplnenou silou. Aj keď pred tým človek mohol vytlačiť na dynamometre šesťdesiat kilogramov, po prvom samokódovaní vytlačí osemdesiat. S ďalšími tréningmi prichádzajú lepšie výsledky. Vsugerovať si, že určitý sval zosilnel je jednoduché. Veď využívame možnosti svojho tela len na pätnásť percent. Samokódovaním, autosugesciou môžeme donútiť telo využiť do tridsiatich percent svojej sily, čiže zdvojnásobiť možnosti. Nie len fyzické, ale aj psychické.
Keď vykonávate samokódovanie, nemusíte si dávať tvrdý verbálny program. Môžete si predstaviť nejaký obraz a potom v stave prázdnoty ho pocítiť v sebe. Na seminároch často predvádzam jeden príklad. Človek sa postaví rovno, nohy rozostúpené na šírku pliec. Zdvíha ruku súbežne so zemou a zatína päsť. Druhý človek tlačí na päsť a ľahko skláňa ruku dole, lebo je veľmi ťažko udržať napnutú ruku v takej polohe. Potom prvý robí autosugesciu: „Moje telo je oceľový nosník, zakopaný do zeme, moja ruká je oceľová koľajnica, privarená k nemu“.
Potom nasleduje vchod do stavu prázdnoty. Po tomto je veľmi ťažko skloniť ruku dole. Mimochodom, odporúčam mužom si všimnúť zaujímavý fakt: tak narábať môžete nielen s rukou.
Autosugesciu môžete vykonávať aj takto. Keď ste v minulosti robili nejaké dobré výkony, ale prešli roky a cítite, že vaše výkony klesli, môžete to ľahko napraviť. Proste vsugerujete si, že ste taký, ako predtým. Na jednom z mojich seminárov bol prítomný šesťdesiatročný muž, v minulosti vynikajúci boxer. Tridsať rokov dozadu bol ozajstným majstrom, ale k šesťdesiatke stučnel a stratil bývalú formu. S mojou pomocou si vsugeroval, že je mu tridsať rokov, že je znovu taký istý, ako keď podával dobré výkony. Keď si to vsugeroval, úplne sa premenil. Rýchlo sa pohyboval po scéne a nanášal prudké, krátke, ideálne údery.

Vy si tiež môžete vsugerovať, že ste znovu taký ako vtedy, keď ste mohli vykonať niečo extrémne. Je to jeden z druhov samokódovania.
Aby si človek niečo vsugeroval, vôbec nemusí primäť nejaké zložité polohy, krútiť sa ako had, nie je potrebné učiť sa zložité komplexy dynamickej meditácie ako Tai Ji Quan, neoplatí sa namáhať vôľu a roky pozerať do jedného bodu alebo na vlastný pupok. Musíte raz pochopiť, ako sa to robí a potom to urobiť. Je to jednoduché, naozaj jednoduché.
Človek je unikátny tvor – prírody, Boha? – už ako chcete. Nervové impulzy v nás prechádzajú niekoľkokrát rýchlejšie, ako u najrýchlejších dravcov sveta – mačkovitých šeliem. To znamená, že sme oveľa rýchlejší a silnejší, ako leopardy, tigre, vlky... Len nevyužívame našu rýchlosť, našu silu, naše schopnosti... Ale môžete to začať využívať za pomoci samokódovania.
Človek je projektovaný tak, že znesie neuveriteľné záťaže. Jeho telo je veľmi ťažko poškodiť. Ale sme to, čo o sebe myslíme. A práve preto, keď sa cítite slabý a bezmocný, aká by bola reálna sila vašich svalov, zostanete slabý a bezmocný. Keďže ste naopak presvedčený o svojej moci, odolnosti, odvahe, to znamená, že taký ste.
Aby ste zvíťazili, nesmiete vidieť vo svojom súperovi (súperoch) bytosť, ktorá vám môže klásť dôstojný odpor. Musíte si osvojiť psychický program: som nadčlovek. Pričom pre vás to musí byť absolútna pravda. Na ľubovoľnú bytosť, ktorá prejavuje k vám agresiu, musíte pozerať ako na biologickú masu, čo sa hýbe, vydáva nejaké zvuky, počúvať ktoré nie je potrebné. Musíte ich brať tak, ako reč mimozemšťanov vo vedecko-fantastických filmoch. Nie je potrebné oceňovať osobnosť nepriateľa, jeho výšku, váhu a iné parametre ako výraz tváre či silu intelektu. Pred vami je len biologická masa, ktorá má proti vám agresívne zámery.
To je približná formula samokódovania v tomto prípade: Oni si sami zvolili či budú žiť alebo zomrú, sami si zvolili prejsť okolo alebo prepadnúť ma. Mňa to nezaujíma. Musíte pocítiť stav vnútornej slobody a pochopiť: žiadna vláda nie je nad vami, ste jeden - jediný nadčlovek v tomto svete.
Občas sa ma pýtajú: „A čo keď narazím na druhého nadčloveka?“. Vždy sa usmejem a spýtam sa: „Koľko je v svete nadčlovekov“. Zvyčajne ľudia sa zarazia a odpovedajú: „Jeden“. „Kto je to?“ – pýtam sa a počujem: „Ja“. „Správne“, - hovorím ja.
Ale prečo sa na to pýtam? Veď viem, koľko nadľudí existuje vo svete a, verte, viem kto sú. Táto otázka je potrebná práve pre Vás, vážení čitatelia, lebo si musíte uvedomiť: v okamžik konfliktu, nie sú ľudia, čo stoja proti vám. Je to len biologická masa, pohybliví záhradní strašiaci.
Psychická konštrukcia, ktorý nadčlovek využíva v konflikte, je jednoduchá. Je to odhodlanosť zničiť súpera.
Porozmýšľajte, keď si dávate za úlohu byť prvým, máte šance, že budete v trojke najsilnejších. Ale keďže je váš ciel byť v trojke, netrafíte ani do desiatky.

Odhodlanosť musí byť maximálna vo všetkom: maximálne tvrdá, maximálne jednoznačná, maximálne možná.
Opakujem ešte raz – v každom konflikte musíte mat jeden jediný psychický program zameraný na likvidáciu súpera, likvidáciu biologickej masy. Len tak môžete zvíťaziť.
Ja samozrejme obdivujem, aj keď s ironickým úsmevom, ale predsa obdivujem donquichotskú ušľachtilosť adeptov aikido. Tak vznesene znejú ich princípy: zastaviť agresiu, paralyzovať zlú vôľu nepriateľa atď. Len v ozajstnom konflikte – nie na tatami – musí byť len jedna odhodlanosť: likvidácia. Tie údery, ktoré sú zamerané nie na ľahké omráčenie nepriateľa - súpera, nie na demonštráciu svojej sily a obratnosti, ale na fyzickú likvidáciu nepriateľa, je oveľa ťažšie odraziť. Za prvé, samotná tvrdá odhodlanosť zvyšuje rýchlosť pohybov bojovníka, za druhé, ona jednoznačne rozkazuje vášmu telu a nervovej sústave – zlikvidovať agresora, zlikvidovať nepriateľa.
Nemusíte to chápať doslova. Keď spustíte taký tvrdý psychický program, proste budete schopní efektívne omámiť alebo iným spôsobom zastaviť a zneškodniť nepriateľa. Ale toho výsledku dosiahnete len vtedy, keď budete mať vnútorný cieľ – likvidáciu nepriateľa. Logickým záverom predloženého programu je pravidlo vždy doraziť nepriateľa, ktoré adoptovalo aj veľa východných škôl. Zapamätajte túto najdôležitejšiu zásadu: nepriateľa vždy treba doraziť.
Mám rád pozerať na vysoké skoky Van Damma a Chucka Norrisa – je to naozaj krásne, naozaj estetické. Býva zaujímavé pozerať na rýchle pohyby iných majstrov bojových umení. Ale to všetko je len šou. Z môjho hľadiska, v ozajstnom boji musí byť len jeden úder, maximálne dva. Takže nalaďte sa na jeden ničivý úder.
Opakujem, psychický program likvidácie nemusí viesť k reálnej likvidácii súpera, najčastejšie môžete len ho poškodiť. Ale musíte pevne si osvojiť: len odhodlanosť na likvidáciu súpera vás dovedie k víťazstvu. Vytvorte v sebe takú odhodlanosť, naučte sa generovať v svojej duši chladnú nenávisť, zameranú na likvidáciu súpera.
Raz som spravil jeden pokus. Ten, kto aspoň trochu vie o východných umeniach, vie, že preraziť päsťou trojcentimetrovou dosku pre netrénovaného človeka je nemožné. Tak som zvolil absolútne nepripraveného a dokonca ani nie silného mladíka. Pred tým som sa s nimi a jeho kamarátom stavil, a zvolil vhodnú dosku, bez puklín a vád.
Samozrejme, nikto neveril, že tento obyčajný chlapík ju rozbije päsťou. Ako podmienku som požiadal, aby sledoval moje sugestívne tézy. Mladík súhlasil. Zaviazal som mu oči obväzom a začal sugerovať, že stratil všetko, čo mal, všetko, čo bolo preňho drahé a blízke, všetko čo miloval. Človek, ktorý je pred ním – v skutočnosti to bola doska – mu urobil veľké nenapraviteľné zlo. To zlo je tak veľké, že sa nemôže zdržať zničiť toho lumpa. Hovoril som a slzy kvapkali spod obväzu citlivého mladíka. Črty jeho tváre vyjadrovali nenávisť. Potom som mu vsugeroval, že nenávisť musí byť chladná a kľudná, aby zničil nepriateľa. A keď zaznel rozkaz: „Bi!“, mladík prudko udrel po doske a v tento okamžik pevná borovicová doska praskla.

Sily a možnosti človeka pri emočnom výbuchu sú nekonečné, obrovské. Je známy prípad, keď krehká štíhla žena ktorá vážila maximálne 50 kilogramov, zastavila rukou jeden a poltónový náklaďák tak že, že sa mu zadrhol motor, keď pod kolesami sa ocitlo jej decko, ktoré vyskočilo na cestu za loptičkou.

Starenka pri požiari vynášala z domu truhlicu, ktorú potom nemohli zdvihnúť štyria silní mladí muži. Všetky tieto činy sa vždy vykonávajú na vrchole emócií. Ale o tom podrobnejšie budeme hovoriť v ďalšej kapitole, keď budeme rozoberať systém rozbehu a brzdenia psychickej aktívnosti. Teraz si musíte osvojiť len jedno, aj keď to znie nehumánne, protirečí všetkým zásadám, ktoré vám vštepili v detstve, protirečí všetkým zákonom a prikázaniam, všetkým vašim komplexom, ktoré voláte svedomím, ale aj tak si to musíte zapamätať: aby ste zvíťazili, musíte mať tvrdú, pevnú odhodlanosť zničiť nepriateľa.

Prečo nie sú možné súťažné alebo tréningové súboje v mojom programu „Bojový stroj“? (ako aj v systému Unibos A. Medvedeva) Pretože taký súboj sa skončí smrťou alebo serióznym úrazom jedného súťažiaceho, alebo aj obidvoch. Ale keďže v Unibose je ešte možná spomalená demonštrácia úderov, v „Bojovom stroji“ nie je možné ani to. Lebo on interpretuje každý konflikt ako súboj zameraný na porážku súpera. Pričom víťazí vždy ten, kto je viac orientovaný na úplnú likvidáciu nepriateľa. Tu sa objavujú nečakané údery, ktoré pripomínajú elementy východných bojových umení, len sú oveľa tvrdšie. Údery otvorenou dlaňou do očí, údery palcami do hrtana, ohryzku alebo očných dutín, údery do genitálií súpera – to všetko vzniká spontánne.

Samokódovanie, ktoré zvyšuje tvrdosť psychického programu, sa vykonáva veľmi jednoducho. Koncentrujete celú svoju nenávisť, všetky svoje negatívne vlastnosti a prenášate to na osobnosť nepriateľa. Keď ten nešťastník bude pre vás stelesnením toho najhoršieho čo je na zemi, pocítite, že jeho likvidácia je naozaj dobrý skutok.

Chladná zúrivosť – je zázračný stav, ktorý dovoľuje realizovať svoje naozaj nadprirodzené psychofyzické schopností a zároveň nestrácať kontrolu nad sebou a nad situáciou.

A teraz sa vrátime k všeobecnejším druhom autosugescie programu „Bojový stroj“.

Samokódovanie zahrňuje do seba elementy psychoanestézie. Jej kurz som povinne zaradil do programu prípravy osobných strážcov. Napríklad, človek skočí a zraní si nohu. Ale ešte musí udierať, biť sa s nepriateľom, alebo utekať, schovávať sa pred prenasledovaním. Môže sa stať, že človek dostane úder do hlavy alebo bude vážne zranený. Vo všetkých podobných prípadoch prvé, čo musí spraviť, musí sa pokúsiť zhasiť bolesť, aby mu neprekážala sa pohybovať a diať, aby koniec koncov človek nezomrel od bolesti. Nie je to ťažké.

Existujú dva rozšírené spôsoby psychoanestézie. Prvý spôsob. Prenášate pozornosť z bolestí do emočnej sféry a začínate sústreďovať v sebe zlosť, zúrivosť, agresiu. Zlosť k nepriateľovi, zlosť k sebe – proste ku všetkému na svete. Ovláda vás chladná zúrivosť.

Druhý spôsob. Zosilňujete v sebe pocit bolesti do horného prahu citlivosti, pokiaľ nepocítite, že strácate vedomie od bolesti. Keď sa priblížite k tomuto prahu, hneď „zhadzujte“ umelo vytvorenú bolesť. Reálna bolesť sa Vám hneď zdá nepatrnou. Čo sa týka mňa osobne, preferujem tretí spôsob psychoanestézie.
Spúšťate v sebe program „Niet bolesti“ a zároveň to posilňujete pocitom, že táto bolesť vám nepatrí. Inakšími slovami pociťujete akoby oblasť tela, kde je bolesť, nepatrila vám. „Niet bolesti“, - opakujete túto formuláciu a hneď vchádzate do stavu prázdnoty. To nie je zložité, ani nie je nejako zvlášť ľahké. Ja som osobne využíval túto metódu na návšteve u zubára namiesto narkózy.
Autosugescia je taká zaujímavá vec, ktorú ľudia často využívajú v živote, bez toho, aby si to uvedomovali. Pričom je oveľa ľahšie vsugerovať človeku niečo pozitívne, ako negatívne. Veľmi často ľudia si vsugerujú „naopak“. Napríklad ide človek po ľade – kľudne, ľahko, isto. Náhle vzniká myšlienka: „A veď pod nohami je ľad! Nesmiem spadnúť!“. Teraz si môžete byť istý – určite spadne. Alebo človeka napadlo – niekde prečítal, že dnes je nepriaznivý deň, že ho môže začať bolieť srdce. Keď sám seba presvedčí – naozaj ho začne bolieť srdce. Opakujem, autosugescia môže byť aj pozitívna, aj negatívna.
Bohužiaľ, v našom živote ľudia častejšie využívajú negatívnu sugesciu. Pozrite sa na všetky tie naše choroby, ktoré si vymyslíte a potom koniec koncov ochoriete.
Najhlavnejšie pre úspešnú autosugesciu je jasná, zreteľná definícia psychického programu. Aj najmenšia nejasnosť spôsobí to, že program proste nebude fungovať. Vykonávajú sa len jednoznačné programy, ktoré si človek môže ľahko predstaviť. Každá nepresná definícia spochybňuje možnosť vykonania programu.
Ešte jedná dôležitá vec. V ten okamžik, keď robíte autosugesciu, nesmiete mať silnú túžbu dosiahnuť výsledok, lebo tá vaša túžba sa môže stať hlavnou prekážkou k dosiahnutiu cieľa. Ideálne je, keď v čase autosugescie ste maximálne ľahostajný, neutrálny. K tomu znovu môžete použiť autosugesciu.
Psychicky sa nalaďujete: Som indiferentný, neutrálny. Som nadčlovek. Nič v tomto svete ma nemôže vyviesť z rovnováhy. Som obklopený biologickou masou, ktorá určená k tomu, aby vykonávala moje priania. Keďže biologická masa prejavuje ku mne agresiu, bude zničená. Ľubovoľný biologický objekt, ktorý sa chová ku mne agresívne bude zničený. Verím tomu pevne, tvrdo, odhodlane.

Potom vchádzate do stavu prázdnoty a dosahujete, aby ste reálne pocítili ten program. Musí sa pevne uhniezdiť vo vašom tele, vo vašej vôli, vo vašej nervovej sústave – v celej vašej psychike. Keď sa to stane, váš psychický program sa stane pre vás realitou.
Opakujem: sme to, čo o sebe myslíme. Keď sa cítite hrdinom, to znamená, že ste hrdina. Keď sa cítite, ako slabé úbohé stvorenie, ktoré nie je schopné sa obrániť, nepomôžu vám ani mohutné svaly, ani mozole na pästiach.
Autosugescia je základným kameňom celého môjho systému „Bojový stroj“. Keď ste pochopili mechanizmus, vyskúšali samokódovanie a presvedčili sa, že naozaj ste schopní vsugerovať si určité stavy, emócie a možnosti, to znamená, že môžete odvážne pokračovať ďalej. Zvládnete všetko. Keďže ste ešte nepostúpili s autosugesciou, nezúfajte, a nerozoberajte nasledujúce učivo, lebo zostane pre vás fantastickým a nedosažiteľným, hoci aj zaujímavým. Radšej rozoberte čo vám prekáža v samokódovaní a ešte zaexperimentujte.
Autosugescia a samokódovanie – myslím si, že druhý názov je správnejší, je vlastne zombovanie samého seba. Asi všetci počuli o zombi, spôsoboch zombovania – chemických, hypnotických a iných. Zombovanie vždy predpokladá podriadenosť niekomu, nejakej osobnosti, ktorá nie je totožná so zombi. Autosugescia je zombovanie samého seba, podriadenie seba samému sebe.
Samokódovanie je normálny spôsob komunikácie so svojím telom. To je umenie dávať mu rozkazy, umenie podrobiť telo vlastnej vôli.
Telo človeka je unikátny a dokonalý mechanizmus. Ale k tomu, aby sme ho naučili diať spontánne, voľne a adekvátne, musíme ho zozačiatku podriadiť sebe. Telo samé o sebe je lenivé. Ono nechce ťažkostí, nechce cvičiť. To znamená, že ho treba podriadiť. A spraviť toto môžeme len za pomoci samokódovania. Len vtedy, keď vaše telo sa podriadi vášmu duchu – rozumu, skutočnosťou sa stanú slova Chenga Chungwaia: „Telo je pošva pre čepeľ ducha“, pocítite, že telo je len mechanizmus pre realizáciu programov ducha-rozumu.
Od tohto okamžiku všetky vaše činy, spojené so samokódovaním sa stanú prekvapivo účinné. Všetky vaše programy, zamerané na zlepšenie vašich fyzických parametrov: sily, rýchlosti, reakcie a tak ďalej, sa budú vykonávať bezpodmienečne.
Od začiatku sa ľudské telo snaží podrobiť náš duch-rozum. Posledný musí riešiť úlohy, aby nasýtil telo a uistil preň komfort. Keďže zvládnete mechanizmus autosugescie, môžete ľahko zmeniť túto schému podriadenosti. Teraz nie telo vám diktuje jeho vôľu, ale vy nútite telo slúžiť vám. Teraz vaše telo sa stane vynikajúcim aparátom pre realizáciu programov ducha-rozumu, alebo podľa Chenga Chungwaia: „pošvou pre čepeľ ducha“. Mimochodom, šiesty patriarcha Zen Hui Neng sa vyjadril takto: „Telo je podstavec pre priezračné zrkadlo. Priezračné zrkadlo je od počiatku čisté“.

Biblická téza o stvorení človeka podľa božej podoby pravdepodobne sa týka nie tela človeka, ale jeho psychiky a nervovej sústavy. Autosugescia je jediný spôsob, ako podriadiť svoju nervovú sústavu rozumu a telo nervovej sústave. Tak sa buduje reťazec vzájomnej podriadenosti, na vrchole ktorého je duch – rozum. Trochu neskôr, keď budeme podrobnejšie rozoberať stav prázdnoty, vrátime sa k otázke o zákroku rozumu do rozličných funkcií organizmu. Pokiaľ si musíte naspamäť zapamätať nasledujúcu schému: vašemu duchu – rozumu je podriadená nervová sústava, vašej nervovej sústave je podriadené telo. Táto schéma podriadenosti musí byť maximálne tvrdá.

[Slavian]

KAPITOLA 2. „Rozbehanie“ a „brzdenie“ psychiky.


Často nejaký čin, ktorý už sme veľakrát vykonávali, subjektívne vnímame inakšie. Raz sa nám zdá, že to trvá príliš dlho a vkladáme do toho veľa úsilia, raz, keď máme priaznivý psycho-emocionálny stav, sa nám zdá, že to vykonávame rýchlo a bez námahy, akoby hrou. V tomto prípade subjektívne hodnotenie stupňa zložitosti závisí od úrovne našej psychickej aktívnosti. Graficky to môžeme znázorniť takto:

Kde F je derivácia funkcie odvodená od alfa a gama rytmov mozgu, čiže psychickej aktivity, T je čas, 1 je obyčajná úroveň psychickej aktívnosti človeka, 2 „rozbehanie“ a „brzdenie“ psychickej aktívnosti trénovaného človeka alebo stúpanie a klesanie aktívnosti psychiky, keď sa užívajú chemické preparáty.
Psychická aktívnosť je nejaká derivácia alfa a gama rytmov mozgu. Je zložitejšie definovať to teoreticky, ako pocítiť v samom sebe. Čo to vlastne je? U každého človeka to obyčajne osciluje v medziach nejakej amplitúdy. Ale v stresových situáciách to môže stúpnuť tak, že značne prevýši jej medze. Taký stav sa obyčajne volá hypervzrušenie, afekt atď., ale zmysel je ten istý – mimoriadne silné „rozbehanie“ ľudskej psychiky.
Keď sa krehká žena vrhla oproti náklaďáku, pod kolesami ktorého bolo jej dieťa, asi bola v stave, ktorý hraničil so šialenstvom. Aktívnosť jej psychiky mnohokrát presiahla medze obyčajnej ľudskej úrovne. Čo je normálna ľudská úroveň psychickej aktívnosti? Z hľadiska lekárov, norma je nejaké pásmo, za hornou hranicou ktorého začína maniakálna fáza psychózy, za dolnou – depresívna fáza psychózy. Ale uznať to za chorobné je možné len v prípade, keď človek stratil kontrolu nad stupenou aktívnosti svojej psychiky. Zároveň rozbehnutá psychická aktívnosť dovoľuje človeku znášať neuveriteľné fyzické záťaže, demonštrovať zázračnú silu, obratnosť a veľa iných vecí.
Raz som sa rozprával s jedným starým kamarátom, s človekom, ktorý asi dvadsať rokov pracoval vo zvláštnej jednotke polície. Spýtal som sa: „Povedz, koho je najťažšie zatýkať: bývalých príslušníkov špeciálnych jednotiek, karatistov alebo nie príliš roztomilých občanov s veľkými väzenskými skúsenosťami?“
Pokrčil ramenami: „Ale kde. Týchto nie je ťažko zatknúť. Najťažší prípad je narkoman po dávke. Toho pokiaľ nezmrzačíš, nezatkneš“.
Upresním to: niektoré drogy - LSD, sillucilin, morfium, heroín, meskalin atď. majú vlastnosť značne zvyšovať psychickú aktívnosť. Alkohol, sedatíva a uspávacie lieky ju znižujú. Pamätáte si ako Don Juan Matus na začiatku vyučovania napchával Castanedu plodmi zvláštneho kaktusu, ktorý obsahoval drogu, zvyšujúcu psychickú aktívnosť?

Opakujem, čím je vyššia psychická aktívnosť človeka, tým viac môže realizovať svoje potenciálne schopnosti, vrátane silových. V obyčajnom stave človek je schopný využiť len 10-20% sily svalov, na vrchole psychickej aktívnosti – oveľa viac.
Na druhú stranu, keby človek stále „rozbiehal“ psychiku, nakoniec by sa ocitol v maniakálnej fáze a ukončilo by sa to psychickou chorobou. Takže sa zároveň treba naučiť „brzdeniu“. Trochu neskôr podrobnejšie rozoberiem obidve techniky – rozbehania a brzdenia. Ale zatiaľ porozprávam jeden príbeh.
Na konci socializmu jednému môjmu známemu sa hneď nepodarilo zaradiť do nového života a tak dočasne išiel pracovať ako sanitár do elitnej moskovskej psychiatrickej kliniky. Bol to profesionálny zápasník, dvojmetrový chlap ako hora, ktorý vážil nad sto tridsať kíl. Aj keď bol taký ťažký, mal takú obrovskú silu, takú že mu nerobilo problém mnohokrát a bez námahy sa zdvíhať na hrazde. Ale raz sa mi posťažoval:
- Nič nechápem. Je u nás jeden psychopat – maličký, krpatý, ale vytrháva sa mi z rúk a nemôžem ho udržať – nestačia mi sily!
Zasmial som sa:
- Môžem ti dokonca aj povedať, aké má ochorenie.
- Aké? – prekvapene sa spýtal môj známy.
- Má maniakálno-depresívnu psychózu, maniakálnu fázu.
Nasledovala klasická otázka:
- Ako to vieš? Ako si sa to dozvedel?
Je to jednoduché. V maniakálnej fáze psychózy sa psychika rozbehne a tak značne stúpa sila. Takže k tomu, aby ste značne zvýšili svoju silu, musíte vyjsť za medze normy psychickej aktívnosti, maximálne rozbehnúť svoju psychiku a zároveň držať ten proces pod kontrolou.
Celkovo, schopnosť rozbiehať a brzdiť aktívnosť psychiky dáva človeku kopu predností. Môže sa napríklad vyhnúť alkoholickej závislosti alebo sa jej zbaviť.
Čo je alkohol pre človeka? Predovšetkým je to brzdenie psychiky. Keď človek, ktorý vypil veľkú dávku alkoholu, začne rozbiehať psychiku, neopije sa. Na druhú stranu môže potlačiť každé prianie si vypiť, keď rýchlo zabrzdí psychickú aktívnosť. Takisto sa môže zbaviť závislosti od sedatív. Keďže človek je schopný sám zabrzdiť psychiku, načo to potrebuje? Zrieknuť sa príjmu psychotropných látok tiež nie je zložité, keď človek vie sám rozbehovať psychickú aktívnosť. Naviac, keď vás silou nútia brať drogy, máte šancu úspešne vzdorovať pôsobeniu drogy cez brzdenie svojej psychiky.
Z mojej vlastnej znalosti konfliktov som spravil jeden záver: v reálnom boji je lepšie stretnúť človeka s čiernym pásom alebo nejakého majstra, ako človeka, ktorý veľkú časť svojho života strávil vo väzenských priestoroch.

Samozrejme pod podmienkou, že ten človek mal vo väzení nejaké „postavenie“. Lebo k tomu, aby tam človek prežil a presadil sa, musí vedieť rozbiehať psychiku.
Túto techniku volajú „väzenská guráž“. Človek sa dostáva do pološialeného stavu, slintá, srší nezrozumiteľnými vyhrážkami. Podľa vonkajších prejavov je v polomaniakálnej fáze psychózy. To znamená, že prestáva logicky myslieť. Jeho citlivosť na bolesť je veľmi nízka. Zastaviť ho v tomto stave je skoro nemožné, ibaže mu nejakým spôsobom spraviť otras mozgu alebo spôsobiť nejaký iný vážny lebečný úraz. Vo všetkých iných prípadoch tento človek bude pustošiť všetko na svojej ceste. Samozrejme, taký človek mi pripadá nebezpečnejší ako najpripravenejší športovec.
Takže, najhlavnejšia zbraň bojovníka je schopnosť rýchlo rozbehnúť svoju psychickú aktívnosť. Ale, keď rozbiehate psychiku, nesmiete prestúpiť jednu hranicu. Za nejakým ledva rozoznateľným prahom prestanete kontrolovať svoje činy a stanú sa z vás berserkovia - vikingovia.
Keď budete stále trénovať rozbehovanie psychiky, veľmi rýchlo nacvičíte ľahký vchod do pološialeného stavu, keď fŕka pena a oči zastiera červená hmla. Práve v tomto stave je človek schopný rýchlo sa pohybovať ničiac všetko vedľa seba a ovláda ho len jeden program – ničenie. Spomňme si na staroindický kult Šivy – veľkého ničiteľa vesmíru. So svojím strašným trojzubom tancuje svoj šialený tanec.
Alebo hrdinské legendy vikingov. Bojovník v záchvate bojového šialenstva sa vrhal na nepriateľa a ničil jeho rady. Bolo nemožné ho zastaviť ani mečom, ani šípom, lebo sa pohyboval príliš rýchlo.
Nezraniteľnosť je tiež výsledkom uvedomelého šialenstva. Rozbehnutá psychika zrýchľuje vaše reakcie. V tomto stave sa môžete ľahko vyhnúť úderu, vyhnúť sa hodenému nožu. Niektorí vikingovia sa vedeli dokonca uhnúť letiacemu šípu. Potom vám porozprávam o jednej zázračnej technike, ktorá dovoľuje vyhnúť sa výstrelu z blízkej vzdialenosti. Je založená na tej istej zásade – abnormálnemu rozbehovaniu psychickej aktívnosti.
Rozbehnutie psychickej aktívnosti znamená maximálnu predráždenosť, pološialenstvo. Je extrémne dôležité vedieť diať v tomto stave uvedomelo, pričom pôsobí nie rozum, ale bezprostredné reflexy tela.
Bojové reflexy sa skrývajú v každom z nás. Ako aj môj vážený kolega Alexej Belov, aj ja som presvedčený, že vynikajúco bojovať môže každý človek – silný, slabý, tučný, chudý, žena, starec, chlapec – každý môže byť veľkým bojovníkom. Celá podstata stavu bojovníka je mimoriadne silné rozbehnutie psychiky. Z dvoch súperov vždy vyhráva nie silnejší alebo trénovanejší, ale ten, kto môže silnejšie rozbehnúť psychickú aktívnosť. Z toho vyplýva: fyzická sila nič nerieši – nikdy, nikde a v ničom.
Raz mi vynikajúci majster boja v nožoch povedal v rozhovore so mnou takúto
vetu: „Keby som si musel zvoliť za súpera obrovského chlapa s obrovským nožom alebo štíhlu pohyblivú hysterickú ženu so šidlom v ruke, tak by som si radšej zvolil toho prvého“.

Je to tak. Hrubá fyzická sila nerozhoduje. Máločo znamená aj rýchlosť, lebo naozaj vysokú rýchlosť nám dá len rozbehnutá psychika. Veď dokonca ľudia, čo v obyčajnom živote boli málo pohybliví, leniví, bez života, v stave zvýšenej psychickej aktívnosti sa pohybovali a konali oveľa rýchlejšie ako dobre pripravení športovci. Takých prípadov je veľa.
Teraz sme pri hlavnej otázke – „Ako treba rozbehovať svoju psychickú aktívnosť?“
Urobíme malý tréning. Sadnite si na stoličku, uvoľnene, nekrížte ruky a nohy. Alebo môžete stáť, či prijať nejakú inú polohu – v budúcnosti budete musieť nacvičiť rozbehovať a brzdiť svoju psychiku v ľubovoľnej polohe a v ľubovoľnom čase. Takže si spomeňte na svoj stav, keď ste boli mimoriadne rozzúrený. Možno ste boli na pokraji šialenstva alebo proste boli ste mimoriadne rozčúlený. Ale odhoďte emócie. Len pocíťte ako rozbiehate svoju psychiku.
Pocítili ste to? Dobre.
Teraz si spomeňte na svoj stav, keď ste sa unavili ako pes. Unavili sa natoľko, že sa len snažíte niekam doplaziť a zabudnúť na všetko. Jasne si spomeňte na tento stav: potrebujete len niekde ľahnúť a zatvoriť oči. Stop. Cítite tú strnulosť?
Takže môžete ovládať stav vašej psychickej aktívnosti, keď si spomeniete na seba v nejakých podmienkach. Keď to robíte, môžete dosiahnuť len tie medze psychickej aktívnosti, ktoré ste už dosiahli v okamžiku, na ktorý spomínate. Ako sa dostanete za tieto hranice? Odpoveď je jednoduchá – za pomoci samokódovania, rozbiehaním a brzdením psychickej aktívnosti.
Ešte raz si spomeňte na ten stav, keď ste boli mimoriadne rozzúrený. Teraz vojdite do stavu prázdnoty a zosilnite rozzúrenosť. Potom rozbesnený stav zosilnite ešte viac a ešte viac... Pokračujte v rozbiehaní psychiky, silnejšie, ešte silnejšie... Rozbiehajte pocit ďalej, pocíťte ako ľahko sa začínajú chvieť vaše svaly, akoby cez ne bežal elektrický prúd. Dobre precíťte tento stav.
Teraz si znovu spomeňte na stav, keď ste sa maximálne unavili, keď ste mali len jedno želanie – doplaziť sa do postele a spať. Vojdite do stavu prázdnoty, pocíťte ako sa viac a viac brzdí vaša psychika. Podarilo sa?
V obidvoch prípadoch sme používali techniku analógového samokódovania. Aby ste spoľahlivo rozbehovali a brzdili svoju psychiku, stačia dve - tri hodiny cvičenia.
Samozrejme, nie všetci robia rovnako dobre aj to, aj to. Niektorým ľudom sa viac darí rozbehanie psychiky (obyčajne títo ľudia majú dobré sugestívne schopnosti), iným viac ide brzdenie (takí ľudia majú dobre vnímanie a často sú prirodzené média).
Teraz ešte niečo navyše k spôsobom rozbehania a brzdenia psychiky. Môžete si predstaviť, že vnútri vo vás zúria plamene. Jasne, dobre si predstavte plamene vedľa vás. Vnútri vás sú tiež plamene. Plamene tečú v vašich tepnách.

Plamene klokotajú vnútri vás. Plamene sa búria vo vašej hlave. Vojdite do stavu prázdnoty a realizujte jasný, silný pocit revúcich, zúriacich plameňov vnútri vás a vonku. Stop. Pocítili ste ako sa vaša psychická aktívnosť rozbieha sama. Keď si osvojíte tento cvik, budete môcť ešte rýchlejšie rozbiehať vašu psychickú aktívnosť, skoro okamžite dosahovať ľubovoľnú úroveň.
Teraz si predstavte jasnú zrkadlovo čistú hladinu jazera. Po nej vietor prehnal drobné vlnky. Postupne miznú, zostáva len čistá rovná hladina. Pocíťte toto jazero, pokojné a kľudné. V ňom sa odrážajú slnko a nebo. Cítite, ako sa brzdí vaša psychická aktívnosť?
Takže, ešte dve - tri hodiny tréningu a budete môcť okamžite rozbiehať a brzdiť vašu psychickú aktívnosť. Zoberte do úvahy, že práca so svojou psychikou je tvorivý a tým pádom individuálny proces. Vždy hľadajte metódy najvhodnejšie pre vás. Napríklad niekto sa lepšie zabrzdí, keď si predstaví snežné pole, niekomu inému k rozbiehaniu najlepšie poslúži obraz bleskurýchlej horskej lavíny.
Budúcim bojovníkom by som odporučil ešte jednu dobrú metódu rozbiehania psychickej aktívnosti. Kto sa niekedy bil, ten si možno spomenie na taký čudný stav: človeku sa zdá, že všetci vedľa neho sa hýbu pomaly a lenivo, len on je rýchly. Keď ste si dobre zapamätali tento stav, môžete ho znovu a znovu vyvolávať a posilňovať za pomoci autosugescie. Tu najlepšie funguje kombinácia analógového a priameho samokódovania. Znovu a znovu vyvolávajte tento stav, vtedy v prípade konfliktu budete môcť značne zvýšiť rýchlosť vášho vnímania a reakcií a budete môcť zrýchliť vaše pohyby.
Keď používate samokódovanie k rozbiehaniu psychickej aktívnosti, v žiadnom prípade sa neuzatvárajte do seba – nezatvárajte oči, neabstrahujte sa od okolitého sveta. Naopak, nech vaše vnímanie bude maximálne zostrené. Ako pomocný faktor tréningu môžete tiež používať formulu autotréningu „Moje svaly sú oceľová spružina“ a vsugerovať si, že máte obrovskú silu a ľahkosť vo vašich svaloch, schopnosť k výbušnému uvoľneniu svalovej energie. Mimochodom, to je tiež zákon – čím je rozbehnutejšia psychická aktívnosť, tým rýchlejšie môžete uvoľniť vašu svalovú energiu.
Teraz už viete rozbiehať vašu psychickú aktívnosť. Ale k vysokej psychickej aktívnosti ešte patria aj dobre vyvinutá nervová sústava, dobre vyvinuté šľachy. Aby ste ich mali, musíte pravidelne cvičiť niektoré špecifické cviky.
Pre toho, kto je orientovaný na boj, nemá zmysel „pumpovať“ svaly. Veľké, ale malátne svaly nezväčšujú šance k víťazstvu, ale naopak, prekážajú vám. Musíte denne robiť niektoré cviky. To nezoberie veľa času, ale pomôže vám byť v ideálnej forme.
Takže, prvý cvik. Postavte sa rovno, ruky sú dole, uvoľnené. Nohy trochu od seba. Prudkými pohybmi lakťov začnite triasť spodnými časťami ruky. Prsty a dlane musia byť uvoľnené. O chvíľu si všimnete ako sa začínajú chvieť svaly na predlaktí. Robte tento cvik dve – tri minúty. Pocítite, že vaše zápästia sa stavajú ľahkými, pevnými a veľmi silnými. Keď tento pocit zoslabne, ešte ráz spravte tento cvik. Môžete to robiť niekoľkokrát denne.

Ďalší cvik. Trochu sklopte hlavu doprava a potom doľava a opakujte to niekoľkokrát. Tvar musí byť obrátená dopredu. Potom prudkým pohybom otočte hlavu doľava, bradu hore. Môžete počuť ľahký chrupot, to sa napravujú krčné stavce. Opakujte tento cvik niekoľkokrát.
Teraz sa skoncentrujeme na kĺbovú gymnastiku, ktorú podľa mňa je veľmi dôležité robiť každý deň, ak si chcete zachovať pohyblivosť kĺbov. Chyťte sa pravou rukou za posledný článok palca a prudko trhnite. Tiež môžete počuť chrupot. Urobte to s každým prstom a potom chyťte všetky prsty naraz a trhnite tak, aby ste počuli chrupot v zápästí. Teraz si chyťte zápästia a potiahnite rukou tak, aby chruplo v lakti. Potom maximálne uvoľnite plece a vyhoďte ruku dopredu, akoby ste niekoho udierali. Zároveň druhou rukou trhnite prvú ruku, aby ste pridali do pohybu dodatočnú silu. Trochu vám chrupne v pleci. Táto kĺbová gymnastika pomôže vašim rukám byť stále v forme.
Podobné cviky musíte robiť aj s nohami. Je to samozrejme zložitejšie. Nech si každý spraví individuálne cviky. Potom musia nasledovať cviky na panvu a chrbticu. Takých cvikov je veľa, takže ich výber nechám na vás. Len chcem podotknúť, že tieto cviky sú oveľa dôležitejšie ako väčšina silových cvikov. To je samozrejmé. Keď máte vysokú konduktivitu nervových kmeňov, celé telo vás bude poslúchať.
Teraz sa musíte naučiť používať všetky svalové skupiny zvlášť. Vyskúšajte urobiť taký cvik. Zdvihnite dlaň. Pritlačte ukazovák k prostredníkovi a malíček k prstenníku. Oddeľte prostredník a prstenník tak, aby vyšlo písmeno V (ukazovák zostáva pri prostredníkovi, malíček pri prstenníku). Znovu spojte prsty. Teraz zároveň oddeľte malíček a ukazovák, tak aby prstenník a prostredník zostali. To vyzerá ako písmeno W. Robte striedavo tieto pohyby. Uvidíte, že to nie je tak jednoduché, ako by sa mohlo zdať.
Postavte dlaň rovno. Teraz ohnite malíček v dvoch kĺboch tak, aby to pri pohľade z rebra dlane vyzeralo ako ruské П. Všetky ostatné prsty musia zostať nehybné. Podarilo sa? Urobte to isté s ostatnými prstami. Priznajte sa, nie je to ľahké.
Teraz vyskúšajte napnúť zápästie tak, aby svaly predlaktia a biceps zostali uvoľnené. Teraz napnite stehenné svaly tak, aby všetky ostatné svaly v tele zostali uvoľnené. Musíte sa naučiť napínať jednotlivo všetky svalové skupiny. Keď sa to naučíte, bude to svedčiť o tom, že ovládate svoje telo. Keď to budete vykonávať ľahko a bez námahy, bude to znamenať, že v stave rozbehnutej psychickej aktívnosti, vaša psychika bude schopná okamžite a bezprostredne posielať signály nervovej sústave. Čiže budete maximálne efektívny.

[Slavian]

KAPITOLA 3. NEZRANITEĽNOSŤ.


Pod nezraniteľnosťou chápem schopnosť ľudského tela odolávať pôsobeniu ohňa a žiarenia, neudrieť sa pri pádoch, neutrpieť vážne zranenia pri silných úderoch tvrdými predmetmi, tupými a ostrými a taktiež schopnosť sa vyhýbať nožom a guliam letiacim zblízka. V podstate to nie je ťažké, pričom v každom konkrétnom prípade sa používajú iné vlastné algoritmy.
Rozoberieme prvý algoritmus nezraniteľnosti, presnejšie mechanickej nezraniteľnosti. Vykladali nám v škole, že sila reakcie sa rovná sile akcie a to znamená, že žiadny objekt existujúci v tomto svete nemôžeme poškodiť, keď tento predmet nekladie žiadny odpor. Zoberte obrovskú sekeru a vyskúšajte ňou rozrúbať mäkký vankúš. Alebo hoďte na rozbité sklo igelitový sáčok napol zaplnený vodou. Som si istý, že aj sáčok aj vankúš zostanú celý. Teraz hoďte na sklo ten istý sáčok, nabitý napol zemou, napol pieskom. Sáčok určite praskne a obsah sa vysype. V čom je príčina? Úderom noža môžete prederaviť aj tú najhrubšiu dosku, ale vyskúšajte prederaviť ľahkú latku, hodenú do vzduchu. Nepodarí sa vám to, lebo nie je možné poškodiť to, čo nekladie odpor.
Pri všetkých možných pádoch účinkuje rovnaký princíp. Všetky klasické školy bojových umení – od zápasov po karate – učia schúliť sa pri páde. Preanalyzujeme to. Možno niektorí z čitateľov už raz padali, keď boli silno opití. Alebo dokonca v tomto stave sa bili a prijímali silné údery. Vyskúšajte si pripomenúť, že v tomto veselom stave ste z neznámych dôvodov neutrpeli ťažké zranenia. Verte mi, to nie je náhoda, ale zákonitosť. Tam, kde triezvy človek by utrpel vážne zranenia, opitý má len modriny alebo sa často len zľakne. V čom je príčina? V tom, že mozog prestal kontrolovať vaše pohyby. Silná opilosť brzdí funkcie mozgovej kôry a riadenie berie na seba podkôra, čiže reflexy. Zapamätajte si, že vaše telo je chytrejšie a silnejšie ako ste vy. Rozum je slabý jazdec na silnom koni, pričom tento kôň je vaše telo.
Telo vie, ako má spadnúť bez úrazu. Len rozum núti človeka stuhnúť, schúliť sa, napínať svaly. Pritom spolu s tvrdosťou telo nadobúda krehkosť. Dôsledkom toho sa poškodzujú kĺby, praskajú kosti, zraňujú sa svaly, ktoré stuhli. Z toho záver: keď už padáte, musíte padať maximálne uvoľnene, dovoliť telu spadnúť plocho. Ten, kto niekedy odpadol, vie, že pri tom nie sú zranenia. Prečo? Lebo uvoľnené telo vie, ako má spadnúť bez úrazov a vynikajúco to vie uplatňovať. Čiže keď chcete naozaj spadnúť bez úrazov, zbavte sa svojho prvého nepriateľa – strachu. Odstráňte ho za pomoci autosugescie. Môžete napríklad používať takúto formulu: Strach neexistuje. Nič sa mi nestane. Som nadčlovek.
Na konci knihy vám ponúknem ešte niekoľko veľmi účinných formúl autosugescie, ktoré pomáhajú prekonať strach a podrobiť telo duchu - rozumu, ktoré môžeme pomenovať zaklínadlami alebo modlitbami nadčloveka.
Musíte si vsugerovať úplnú absenciu strachu, absolútnu ľahostajnosť k tomu, čo sa má stať.

Presviedčate seba, že vaše telo je stroj riadený duchom – rozumom a úplne podriadený vám, stroj, ktorý ovláda vaša vôľa. Ako sa nebojíte, že sa vám ohne skrutkovač v rukách, keď natrafíte na zvlášť tuhú skrutku, tak sa nebojte zraniť telo. Len vtedy keď sa naučíte byť k tomu úplne ľahostajným, keď budete schopní zostať úplne uvoľneným, len vtedy budete môcť padať ľahko a voľne, bez úrazov a bolesti.
Tu je ešte jedna veľmi účinná formula autosugescie: Telo je voda. Moje telo je voda, tekutá a fluidná. Vsugerujte si (a zároveň to pociťujte) ako celá váha vášho tela tečie dole, do vašich chodidiel. Samotné telo sa pritom stáva mimoriadne ľahké a ohybné. Cítite, ako vaše kĺby nadobudli slobodu a môžu sa ohýnať do hociktorého smeru, vaše svaly a šľachy sú ako z gumy, ako s cesta. Ak ste hlboko – na úrovni podvedomia – uverili v to, zraniť vás bude prakticky nemožné.
Môžete použiť ešte jednu dodatočnú formuláciu: Telo je suchý list, padajúci zo stromu. Strhnutý vetrom suchý list sa nerozbije, nepraskne. Takisto aj vaše telo pri páde zostane celé, ak budete maximálne uvoľnený. Pociťujete vaše telo, ako vodu, ako handru; vaše svaly sú uvoľnené, sú mäkké a ohybné ako cesto.
Mimochodom, za pomoci autosugescie môžete dosiahnuť aj opačný efekt – obrovskej pevnosti úderných plôch tela. Toto je nutné pri rozbíjaní tehál a dosák – obľúbenej činnosti karatistov – a zároveň kostí a lebiek k vám agresívne naladených biologických objektov.
Vrátime sa k technike pádov. V nej je ešte jeden dôležitý aspekt, ktorý sa týka hlavy. Ako viete naša hlava je prakticky nechránená svalmi, čo ale neprekáža niektorým východným bojovníkom rozbíjať o svoje lebky všelijaké tvrdé predmety. Ja predsa odporúčam žiakom využívať hlavu inak. Zapamätajte si, používať hlavu ako údernú plochu môžete len v prípadoch krajnej núdze a odporúčam udierať len do hornej časti čela, do tváre, po perách alebo do brucha súpera. Ale opakujem, len vo výnimočných prípadoch.
Pri pádoch uvoľnené telo vždy inštinktívne kryje hlavu. Všimnite si, že v reálnych typoch bojových umení, ako box, zápasy či karate, plecia a ruky vždy zakrývajú trochu nahnutú hlavu. Nie je to náhoda. Ľudské telo vždy inštinktívne chráni hlavu. Aj keď je uvoľnené pri páde, telo sa vždy zvrtne tak, aby sa hlava nezranila.
Zvyčajne pri páde na chrbát nepripravený človek, kvôli komplexom, sa snaží skôr sadnúť ako spadnúť, preferuje z celej sily spadnúť na zadok, namiesto toho aby ľahko a uvoľnene spadol na zem, bez úrazov a bolesti. Keďže človek padá na zadok, riskuje zlomiť si chrbát, poškodiť obličky a iné vnútorné orgány, zraniť bedrové kĺby. Práve preto zapamätajte si – nikdy nesadajte, ale uvoľnene padajte!

Keď táto technika bude nacvičená na podlahe, môžete začať cvičiť pády z výšky: zo stoličky, zo stola. Takisto môžete robiť pri páde na tvrdú plochu kotrmelec dopredu. Len pritom vždy vťahujte hlavu, presnejšie povedané dovoľte telu inštinktívne vtiahnuť, lebo telo je „chytrejšie“ ako vy.
Aby ste bez úrazov prijali úder tvrdým predmetom, samotné uvoľnenie nestačí. Musíte dodatočne naučiť telo „kĺzavo“ primať ľubovoľný úder, čiže spontánne diať tak, aby tento úder skĺzaval po vás kvôli malému uhlu medzi smerom úderu a primajúcou plochou vášho tela. Vtedy budú pre vás najhoršími následkami len ľahké modriny. Takisto, keď sa na vás zrúti dobre známy výrobok gumárenského priemyslu a to GP-1, čiže policajná gumená palica, nič vám nespraví, keď sa trochu uh